Žaba a pes

Autor: Monika Hnilicová | 18.12.2013 o 1:40 | (upravené 18.12.2013 o 1:54) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  91x

  Na konci tej dediny bol dom, ohradený silným dreveným plotom. Hnedej farby, ktorá sa tu i tam pretrhla , zošúpala do malých vyčnievajúcich plátkov, ktoré odkryli prirodzenosť svetlého dreva. Za tým plotom už nebolo nič. Malá mláčka napršanej vody, bažina prikrytá lesom.

 

A vtedy...áno, spomínam si. Pršalo. Lialo ako z nebeského vodyotrysku a v kvapkách sa leskol svet. A ona, žabka, si skackala sem i tam a bláznivo naháňala padajúce kryštáliky. Nič ju nebolelo. Nič ju neťažilo a život bol práve taký jednoduchý, ako skočiť do špinavej mláky a pozorovať , ako sa rozprskne a pošteklí trávnaté okolie. Smiala sa. Z plného hrdla , až sa jej triasla priesvitná, čistá, saténová dušička. Dívala sa do neba a pohľad na čiernočiernu oblohu prerušovalo len mrkanie, keď jej kvapky oblizli oko. Oblaky boli tmavé a zlovestné, ale ona mala pocit, že sa s ňou hrajú. Aj ich búrlivé ušiská musel potešiť jej úsmev. Myslím, že chytala kvapôčky do úst a keď jej skočili na nos, prskla. Nôtenie detskej piesne prerušovalo chichúňanie.

„Prší, prší, len sa leje...chichichi...prší, prší..." pod blanitými nôžkami čľupkal dážď.

„Wou." Ozvalo sa zívanie. „Keby už radšej prestalo. Hnusný nečas! Baf." Vety zavrčali v hrubom psom hlase.

„Nie je nič krajšie, ako tancovať v daždi." Usmiala sa žabka a na jazyk chytila kvapku.

„Je! Tancovať na slnku!" zahundral pes.

Žaba doskackala k drevenému plotu a započúvala sa: „Už si sa skúšal naháňať z dažďovými kvapkami?"

„Raz...a srsť mi schla tri dni."

„A aké to bolo?"

„Smrdel som a bola mi zima," odvrkol.

„Ale nie! Myslím ta naháňačka."

„Ahá. ..No, pamätám si fakt len jak som smrdel."

„Krásne spomienky." Obaja sa ľahko rozosmiali.

„Milujem dážď. Svet vyzerá, ako by sa na chvíľu zastavil a zaspal," zasnívala sa žabka.

„Hej! A preto ho budíš tým čľapotaním a smiechom?"

„Zobudila som Ťa?" Zľakla sa.

„Nie. Nemôžem spať." Hneval sa on.

„Prečo?"

„Rozmýšľam," priznal pes neochotne.

„Rozmýšľaš!" posmešne zavzdychala žaba. Usmiala sa. „O čom?"

„Chceš to fakt počuť? Alebo si zo mňa budeš robiť srandičky?" Spýtal sa pes nevrlo.

„Budem si z Teba robiť srandičky!" rozosmiala sa zelená žabka. Cez drevený plot bez škárok cítila psov úsmev. „Ale nie! Chcem to počuť!" a pritisla sa bližšie k plotu.

„Som smutný."

„Chceš si zatancovať v daždi?"

„Bojím sa, že by si ma hodila do prvej mláky!"

„Veď aj!" So širokým úsmevom sa obaja hrejivo pritlačili k drevenej prekážke, čo ich delila. Na chvíľu zem stíchla, len nebeské kvaple ju s bubnovaním udierali.

„Kto si?" ozvala sa ozvena psovho mocného hlasu.

„Prečo si smutný?"

„Povedz mi, kto si."

„Povedz mi, prečo si smutný!" Nástojila žaba.

„Hráš sa so mnou?"

„Chcem to vedieť."

„Nechceš."

„Chcem."

„Nikto to nechce vedieť."

„Spýtal si sa niekoho?"

„Nie. Nezaujímalo by ich to."

„A možno by si bol prekvapený." Riekla žabka a zelenou paprčkou buchla do práve vzniknutej mláčky. Ozval sa cinkavý šplech.

„Už ideš? Kde si? Si tu?" zľakol sa pes.

„Áno. A myslím na to, prečo máš taký smutný hlas."

„Mám zlomené srdce." Vydralo sa psovi neochotne z papule.

„Kto Ti ho zlomil?"

„Jedna hlúpa fenka odvedľa! Myslí si, že keď je natupírovaný pudlík s chlpatým brmbolcom na chvoste, že je hviezda...pfch! A čo Ty?"

„Ja nemám chlpatý brmbolec na chvoste."

„To je len dobre! A buď rada! Vôbec nezáleží na tom, akú máš srsť." Žaba sa usmiala a zahľadela do lesklej mláčky, ktorá zrkadlila jej zelenú, pupencovú tvár.

„Vôbec nezáleží na tom, ako kto vyzerá," zosmutnela žabka.

„Presne! To som jej hovoril! Vieš čo mi povedala? Že ona chce len niekoho s rodokmeňom a nie nejakého pouličného privandrovalca, chápeš? Niekoho s rodokmeňom? Pche!"

„Nepochopila, čo je v živote dôležité! Ale to sa jej vráti!" Utešovala ho zelená príšerka.

„Myslíš?"

„Áno. O pár rokov ona bude sedieť v najdrahšom kresle s obojkom vybíjaným diamantmi , pri šampiónovi, ktorý vyhral každú psiu súťaž v okolí..."

„Mhm...veľmi si ma nepotešila!"

„...ale Ty budeš pri malej strapatej fenke, ktorú budeš šiááálene milovať a ona bude úúúúplne šiááálene milovať Teba! A okolo Vás budú pobehovať Vaši malí chlpatí, krížení potomkovia a každému bude celkom jedno, či majú hladkú srsť!"

„Haha!" viťazoslavne zabrechal pes.

„A ona bude taká nešťastná, že si vyplače tie svoje čistokrvné oči," povedala žabka.

Pes sa zasníval: „Áno!Áno! A ten jej majster sveta ju bude podvádzať z najškaredšími psiskami z okolia!"

„Áno! Až kým domov nepritiahne blchy!" Chichúňala sa zelená.

„A všetko ich bude svrbieť," smial sa chlpáč a nadšene dodal: „A tie blšie potvory sa im usalašia v ich nádhernom pelechu a budú ho musieť vyhodiť! Haha! A potom vyhodia aj ich!" Radoval sa.

„Áno! A budú sa preháňať ulicami v daždi, so srsťou plnou svrabu a lysiny! A Ty sa na nich budeš dívať cez okno so svojou láskou po boku!" Žabka zvážnela.

„A ona ma príde prosiť, aby som si ju všimol! A vieš, čo jej poviem? Vieš čo jej poviem??? A hneď jej to idem povedať! Alebo, až keď doprší. Že ja už Ťa nechcem! Ty pudlica! A čo, že si pekná? Há?"

„Héééj?! A čo, že si pekná? Keď aj tak Ti na staré laby vypadá srsť!" Vyprskla žabka a obaja sa bláznivo rozosmiali.

„Hneď je mi lepšie," uchlácholil sa pes.

„Takže si zatancujeme v daždi?" Podpichla ho žabka.

„S Tebou by som si kľudne aj zatancoval v daždi, veríš?"

„Chceš riskovať, že budeš smrdieť?"

„Len ak budeme smrdieť obaja." vyškeril sa pes, pritlačil papuľu k drevu a zašepkal.

„Kto si?"

„Záleží na tom?"

„Veľmi. Už dlho som sa s nikým takto neporozprával! A nezasmial. Pomohla si mi."

„To nič nie je. Pomohol by Ti každý, kto by šiel okolo."

„To určite! Každý iný pes by sa na mňa vybrechal! Ale TY si iná! Kým som Ťa nepočul spievať, bol som smutný! A teraz....som taký rád! ...Mám pocit, že už ŤA poznám dlho."

„Áno, o chvíľu to bude už hodina."

„Máš pekný hlas."

„Prestaň."

„Kto si? Ako vyzeráš?"

„Som pudlica s natupírovaným chocholom." Rozosmiala sa žaba a opäť sa zahľadela na svoj zelený odraz v mesačných poletujúcich kvapkách. Nikdy jej nezáležalo na tom , ako vyzerá a dnes sa na seba díva a chce byť odetá v koži niekoho iného. Prečo? Komu by mohlo vadiť neforemné telo a pupákovité bradavice, keď ľúbi?

„Páčiš sa mi. No tak! Ako vyzeráš?" Nástojil pes.

„Ako by si chcel, aby som vyzerala?"

„Dlhé labky, špicaté ušká, hladká srsť."

„Heh, skoro."

„Žartujem. Je mi jedno, ako vyzeráš. Mám ŤA rád pre to , aká si."

„Ešte si ma nevidel. Uvidíš, ako zmeníš názor."

„Nezmením. Nikdy na Teba nezmením názor!"

„Zmeníš!"

„Stretnime sa!"

„Nie!" skríkla žabka a papuľa sa jej vyrovnala smútkom. Blanami na prstoch si zotrela z hlavy trblietavú pokrývku dažďa.

„Čo sa stalo?"

„Keď ma uvidíš, všetko sa zmení!"

„Nezmení! Záleží mi na Tebe! Cítim sa s Tebou krásne, nech si ktokoľvek. Prosím, daj mi šancu Ti to dokázať. Na konci plota ja mala diera, o chvíľu sa tam stretneme a poviem Ti to do očí." Uverila. „Tak, kto tam bude skôr?" so smiechom doskackala na miesto, ktoré si mala zapamätať. V drevenom otvore sa zjavila psia hlava, vo veľkých hnedých očiach iskrilo očakávanie. Pred prestrčeným ňufákom zbadal zelenú machuľu s veľkými ústami. Najkrajšiu dušu v najškaredšom tele. Schoval sa.

„To si naozaj Ty? To brušisko a pupence? Ako môže mať taký živočích taký nádherný hlas? Sklamala si ma."

Žabka stála ako zaliata v mramorovom kameni. Dívala sa na prázdne miesto, kde sa iba pred chvíľou zjavila tvár hlasu, ktorý ju začaroval. „Vravel si, že ma máš rád takú, aká som." Zašepkala tíško. Nevravela to však psovi, ale svojej zúboženej duší, ktorá plakala väčšími kvapkami, aké dokázala zoslať obloha.

Psa videla už len jedinýkrát. Na lúke za plotom. Šťastne sa naháňal v daždi s kučeravou pudlicou.

Kŕkajúci priatelia sa jej veľakrát pýtali, prečo už netancuje v daždi. Prečo už kvapky nechytá do papuľky a nespieva si, keď sa blýska. Jej odpovedi nerozumeli. Povedala, že nič nemá zmysel, keď prší v duši.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?