Snežienka a Sneh

Autor: Monika Hnilicová | 17.1.2014 o 19:11 | (upravené 17.1.2014 o 19:19) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  91x

Naivnú Snežienku zlomil prvý sneh. A toto je jej skutočný príbeh. Dialóg sklamania a monológ stratených nádejí. Jej osud pod snehom a smrť, pretože prestala veriť životu.

 

Sneh: Už som tu zase. Spoznávaš ma?

Snežienka: Nečakala som, že ešte niekedy dosnežíš.

Sneh: Chcel som Ti len povedať, že ma mrzí to dlhé objatie.

Snežienka: Z jara si vždy objímal inú. Ja už som zabudla.

Sneh: Nezabudla, preto som tu.

Snežienka:: Pripomenúť, že si mi ukázal prvé slnečné lúče a potom si sa roztopil bez rozlúčky?

Sneh: Nechcel som Ťa ďalej klamať.

Snežienka: Ja som Ti nechcela ďalej veriť.

Sneh: A verila si.

Snežienka: Vysnila som si ťa, keď si odišiel. Iného, ako si.

Sneh: Zaľúbila si sa.

Snežienka: Ale nie do teba, len do svojej predstavy.

Sneh: Tou som bol ja.

Snežienka: Možno, kým som nezistila, že iné snívajú rovnako.

Sneh: Vždy som mal snežienky rád.

Snežienka: A ja som bola len jedným z mnohých bielych kvietkov.

Sneh: Zvädnutejším, ako tie ostatné.

Snežienka: Takým si ma urobil Ty a Tvoje mocné zovretie. Pod Tebou som nemohla rásť.

Sneh: Ani nechcela.

Snežienka: Vtedy naozaj nie. Túžila som len, aby všetko navždy zamrzlo v tej chvíli, keď si sa ma

prvýkrát dotkol.

Sneh: Bola si výnimočná.

Snežienka: Len tým, že som Ti to dovolila.

Sneh: Nechcel som sa s Tebou hrať.

Snežienka: Nevedela som, že je to hra. Nikdy pred tým som sa s nikým nehrala.

Sneh: Netušil som.

Snežienka: Viem a je to moja chyba. Iné Ti dali len to, čo si čakal. Ja som ponúkla, čo si nežiadal.

Sneh: Po láske som kedysi túžil aj ja.

Snežienka: Nie po láske odo mňa.

Sneh: Možno jej už len neverím.

Snežienka: Možno si si to mal priznať skôr, ako si mi ju vyznal.

Sneh: Prišiel som Ti predsa povedať, že ma to mrzí.

Snežienka: Na to je trochu neskoro. Už nezačínam každý deň s otázkou, či sa zjavíš. Dnes túžim len

potom, aby si sa rozplynul.

Sneh: Slnko ma o chvíľu vyženie. Navždy.

Snežienka: Keď sa mi konečne roztopíš v srdci, možno už uvidím slnko aj ja.

Sneh: Nevrav, že si ma čakala.

Snežienka: Spriatelila som sa s lesklým jazierkom, čo vyvrelo podo mnou.

Sneh: Kedy sa to stalo?

Snežienka: Keď sa láska premenila na bolesť a bolesť v slané slzy. Odvtedy je v jazierku slaná voda

a tá nezamrzne.

Sneh: Ľúbila si ma?

Snežienka: Na tom nezáleží.

Sneh: Mne áno.

Snežienka: Prečo? Posledné, čo si mi povedal, pred ľadovým bozkom na rozlúčku, bolo, že si ma

nikdy neľúbil.

Sneh: Dobre si to pamätáš.

Snežienka: Pamätám si všetko. Tú vetu mám vypálenú v srdci, myšlienkach i v duši.

Sneh: Nemal som to povedať takto.

Snežienka: Nezabila ma tá veta, usmrtila ma lož, v ktorej si ma nechal dýchať predtým.

Sneh: Musím už ísť.

Snežienka: Tento rozhovor nikdy nedokončíme.

Sneh: Ale áno. Môžem prísť zasa.

Snežienka: Nie. Opäť sa mi pred očami roztopíš a celý do mňa vtečieš. Potom sa mi na Teba nikdy

nepodarí zabudnúť.

Sneh: Darujem Ti pohľad na slnko, lebo si ho zaslúžiš.

Snežienka: V srdci si mi zanechal kusiská mrazivého ľadu, tak akoby mohli znova veriť na slnko?

Odišiel. Navždy. A nič nepochopil. Asi je dobre, že nerozumel, čo som chcela povedať.

Chcela som len, aby sa niekomu zo mňa roztriasli kolená, že sa bude musieť zastaviť

a podoprieť. Aby sa chvel , ako skľúčená snežienka pod snehom, keď nad ním bude môj zrak topiť ľadové štíty. Chcem, aby ho tiež bolel žalúdok, dožadujúc sa prechádzky po čerstvom vzduchu, aby ho tiež ukonal tancom v bolestnom kŕči. Túžim po tom, aby niekoho bodal každý zježený chĺpok na roztúženom tele z môjho dotyku a slané slzy mu do očí vypálili hriech. Chcem, aby sa niekto pri pomyslení na mňa triasol, aby sa šialene rozosmial pri jedinej ľahučkej myšlienke na mňa a aby ho ten smiech nútil tancovať, až kým unavený neklesne v plači. Mám sa to báť priznať? Nebojím! Áno, áno, áno! Chcem, aby mnou bol niekto posadnutý. Nedokázal myslieť na nič iné len na moju tvár, dusil sa, keď odchádzam, pohľadom mi vyrezal na otočený chrbát otázku „Nezostaneš ešte chvíľu?". Chcem, aby sa so mnou nedokázal rozlúčiť a hrôzostrašne sa bál ma opustiť i vlastniť. Chcem, aby nemohol spávať, aby ho budil prudký tlkot jeho vlastného srdca a cez deň, aby sa ma nevedel dočkať! Chcem, aby mi nič nesľuboval, no aj tak sám vedel, že mi všetko splní. Túžim, aby kvôli mojej strácal vlastnú česť a pamätal si každé slovo, čo vyslovím, hoc i v nemom polospánku. Želám si, aby sa ma túžil dotýkať so strachom, či to nie je sen.

Keby on rozumel, čudne by sa na mňa díval, zlosť by mu zakalila viečka. Hneval by sa. Možno by vravel, že som sebecká a túžim lásku mocne škrtiť v dlaniach a sama jej neponúknuť žiadne pohladenie. Odpovedala by som, mýliš sa, práve naopak. Len som chcela povedať, že túžim, aby ma niekto ľúbil presne tak...ako ja ľúbim Teba.

Chcem zabudnúť. Nikdy už nikomu nenaletieť. Nepočúvať pomalé zaľúbené piesne, ktoré vyhráva moje srdce. Láska je slovo, ktoré už nikdy nenapíšem do svojho denníka. Zo zaľúbenia sa mi už nikdy nesmú červenať lupienky, v omámení sa načahovať za milovaným snom, z ktorého sa zase kruto zobudím....Ale čo to je? Chveje sa mi zem, trasú sa korienky. Kto to prichádza? Nádherný veľký človek a smeruje práve ku mne. Nie, snežienka, sklop hlávku, nesmieš znova naletieť. TY predsa láske neveríš, láska neverila Tebe. Zvláštne sa na mňa díva. Cítim v jeho pohľade teplo, nežne sa ma dotýka a topí vo mne kusiská tých sklamaných ľadových krýh. Nie, neverím. Usmieva sa. Tiež sa túžim usmiať. Nie, nesmiem, vo mne už predsa uhynul ten cit. Chcel by sa ma dotknúť, pohladiť. Žeby mi on dokázal opätovať ten cit? Ách, lístky moje, nesklamte ma, prestaňte sa chvieť! Studená zem, zakry ma pred novou horúčavou srdca. Nechcem Ťa, láska, tak ma neprenasleduj! Bojím sa! Zakazujem si ľúbiť, nikdy už nepodľahnem tomu klamu. Nie. Nedám novú šancu, nech by sa mi odvďačila akoukoľvek krásou. Sklopím zrak a ponorím sa do seba v tichu. Nech si ma on nevšimne, nech si ma láska už nikdy nenájde. Skloním hlavu a schovám sa pod opustené popadané lístie, to jediné mi snáď rozumie. Nie, ja nenaletím znova na sladké vyznania a maznavé slová. Pred láskou si navždy zakrývam oči. Tak už sa na mňa nedívaj a nájdi si iný kvietok, ktorý uverí, rozkvitne, ale obaja vieme, že zvädne.

Au! Ubránila som sa, schovala. Prešiel bez povšimnutia, zašliapol moje sklamanie. Zašliapol však aj novú nádej. Ukryla som sa v sebe. Je to snáď vykúpenie? Trest? Či dar? Zlomil mi lístky, obtrhal kvety, zatváram oči...zomieram.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?